Slavomír Durkaj sa venuje téme odľudštenia, ľahostajnosti a absurdity v súčasnej maľbe, ktorá sa odohráva mimo zavedené trendy a zároveň uniká kategorizácii a preddefinovaným umeleckým zaradeniam. Realistickosť zobrazenia neprotirečí, naopak podčiarkuje aktuálnosť jeho tvorby, nakoľko sa venuje najsúčasnejším otázkam spoločnosti.

 ▼

Slavomír Durkaj devotes himself to the teme of dehumanisation, indifference and absurdity in contemporary painting, which takes place outside the established trends and at the same time it escapes the categorisation and predefined artistic classifications. Realism of depicting does not contradict; in turn it underlines topicality of his creation, he deals with the most contemporary issues of the society.

Katarína Balúnová

______________________________________________________________________________________________________________

Autor nenáhlivo, cielene a dlhodobo sleduje predovšetkým momenty spoločenskej psychológie, resp. mediálnej patológie, atakujúcich verejnosť v podobe informačne „zašumených“ tematicky a hodnotovo rovnorodých spravodajských šotov nepretržite a deprimujúco sa valiacich zo spravodajských médií. Vojny, momentky odľudšteného sociálneho bytia, katastrofy, hrôzy technogénnej spoločnosti, apokalyptické vízie post-priemyselného sveta predstavujú jeden z podstatných zdrojov umelcovej poetiky i postulovaných posolstiev. Druhým, nemenej ťaživým a závažným, v kontexte umelcovho bytia znamenajúci nesmierne osobný a intenzívne prežívaný problém, predstavuje v boľavom veľmi intenzívne a osobne vnímanom dotyku sledovaný kontext konfliktu civilizačného bytia a prírody. Ekologické aspekty, katastrofy, poruchy v prírode... skôr než samotné prírodné pohromy Durkaj sleduje vo svojom „maliarskom“ spravodajskom žurnále predovšetkým ekologické a priemyselné apokalyptické obrazy civilizačných hrozieb kolabujúceho systému, navonok sa prejavujúceho znakovými atribútmi vysoko technologickej civilizácie.

Durkaj je maliarom – figuralistom, ktorý maľuje obrazy sveta, v ktorom už akoby nebolo miesto pre človeka a jeho normálne bytie. Prepisuje nám poznanie mediálneho sveta, ktorý, možno viac než armády, dokáže vytvárať, viesť a vyhrávať vojny. Ohrozenie života, ovzdušie zamorené dymom, teror, vojenské a militarizované prejavy spoločnosti, zločin, násilie, odporná brutalita zverského agresívneho konania a všeobecná dehumanizácia človečieho „biotopu“ predstavujú pozadie i samotný obsah maľovaných a predovšetkým maliarom intelektuálne prežívaných scén. Zamorené mestá, dym stúpajúci k modrej oblohe, inferno civilizácie sledované zakuklenými špecialistami priamo v epicentre priemyselnej katastrofy a podobné drámy predstavujú ústredný interes jeho maliarskej fascinácie i frustrácie. Durkaj používa realistickú maliarsku formu ako svoj najprirodzenejší vyjadrovací prostriedok k žurnálovo vnímanému a obrazovému pretlmočeniu nepretržite prúdiaceho sledu nepokojných a frustrujúcich mediálnych obrazov. Svet, ktorý Durkaj vníma je svetom nepokoja a niekedy sa javí ako proscénium samotného pekla, ktorého hranu neraz prekračujeme. Durkajove maľby môžeme pokladať za brutálnu a skľučujúcu realitu zrkadliacu maliarske „skríny“ podobné televíznej obrazovke zapnutej na nepretržite vysielajúcom spravodajskom kanále.

 ▼ 

The author tracks the moments of social psychology i.e. media pathology, attacking the public in the form of information "noise" continuously and depressingly rolling from the news. Wars, snapshots of dehumanized human being, disasters, the horrors of a technogenic society, the apocalyptic visions of the post-industrial world are one of the essential sources of artistic poetics and postulated messages. Furthermore, an immensely personal and intensely experienced problem, less burdensome and grave, represents painful and personally perceived conflict between civilization and nature. In his painting journal Durkaj primarily observes ecological aspects, disasters, nature damage ... rather than natural disasters. The ecological and industrial apocalyptic images of the collapsing civilization are externally manifested by the attributes of a high-tech future.

Durkaj is a figural painter who paints images of a world in which there seems to be no room for man and his normal being. It transcribes to us a knowledge of the media world, which, perhaps more than armies, can create, lead and win wars. Threats to life, smoke-infested air, terror, military and militarized manifestations of society, crime, violence, the abominable brutality of aggressive acts of aggression, and the general dehumanization of the human “habitat” represent the background and content of painted and, above all, intellectual scenes. Infested cities, smoke rising to the blue sky, inferno civilizations watched by masked specialists right in the epicenter of industrial disaster, and similar dramas, are central to his painterly fascination and frustration. Durkaj uses a realistic painting form as his most natural means of expression for the perceived translating of a continuously flowing sequence of restless and frustrating media images. The world that Durkaj perceives is a world of unrest and sometimes appears as the proscenium of hell itself, whose edge we often cross. Durkaj's paintings can be seen as a brutal and depressing reality, mirroring painting “cabinets” similar to a television screen turned on on a continuously broadcast news channel.

Peter Markovič, 2018

______________________________________________________________________________________________________________

Zlo plodí zlo, absurdita absurditu. Vojak vystupuje z hromady cukríkov, kozmonauti pasú kravy. Výkop masového hrobu ako poľnohospodárska brigáda predchnutá vzrušeným budovateľským entuziazmom (Únik, 2012). Infantilné ikony západnej subkultúry (víly, disneyovské figúrky, Santa Klaus) sa objavujú „v nesprávnom čase na nesprávnom mieste“. Usmievavé tváre na pozadí neidentifikovateľnej civilizačnej hrozby sú súčasťou akejsi „radostnej apokalypsy“, o ktorej podala tak výstižné svedectvo americká fotografka Diane Arbusová (1923-1971). Tá spomína: „Raz sa mi snívalo, že som na nádhernej zaoceánskej lodi, celej bielej, s pozláteným rokokovým zariadením, nazdobenej ako svadobný koláč. Ľudia pili a hrali karty. Vedela som, že loď horí a že sa pomaly potápame. Oni to vedeli tiež, ale boli veľmi veselí, tancovali, spievali a bozkávali sa. Nebolo žiadnej nádeje.“ Durkajova koncepcia iracionálnej narácie pripomína Hitchcockov film Problémy s Harrym z roku 1955, kde priam rozprávkovo štylizovaná a zároveň morbídnosťou nasýtená atmosféra disponuje komicky flegmatickými postavičkami, ktoré by snáď nerozhádzala ani správa o atómovej vojne. Ak v Hitchcockovom prípade ide o čiernu komédiu, v Durkajovom ide o frašku dovedenú ad absurdum. Ani tajomná katastrofa v pozadí nenaruší pokojnú siestu, nanajvýš je jej venovaná malátna zvedavosť (Oheň, 2014).

  ▼ 

Evil begets evil, absurd begets absurdity. The soldier emerges from a pile of sweets, the astronauts are grazing cows. Excavation of a mass grave rendered as an agricultural brigade imbued with excited enthusiasm of the builder of communism (Escape, 2012). Infantile icons of Western subcultures (fairies, the Disney characters and Santa Claus) appear ‘’at the wrong time in the wrong place”. The smiling faces against the background of unidentifiable civilization threats are part of some “joyful apocalypse”, which was so eloquently witnessed by American photographer Diane Arbus (1923-1971). She recalls: ”Once I dreamed I was on a gorgeous ocean liner, all pale, gilded, cupid-encrusted , rococo as a wedding cake. There was smoke in the air, people were drinking and gambling. I knew the ship was on fire and we were sinking, slowly. They knew it too, but they were very gay, dancing and singing and kissing, a little delirious. There was no hope.” The Durkaj’s concept of irrational narratives remind of the Hitchcock’s film Trouble with Harry from 1955, where fabulously styled while morbidity saturated atmosphere is filled with comically phlegmatic characters that perhaps would not be disconcerted even by the report of an nuclear war. If in Hitchcock’s case it is a black comedy, in Durkaj’s it is a farce lead ad absurdum. Even mysterious disaster in the background does not interfere with peaceful siesta; a most, it awakens a sluggish curiosity (Fire, 2014).

Jozef Ridilla, 2015

______________________________________________________________________________________________________________

Maľby Slavomíra Durkaja sú kombináciou námetovej absurdnosti, surreálnosti, potemnelosti a zároveň – v protiklade k menovanému – odosobnenosti až ľahostajnosti. Výsledný dojem môže v divákovi zanechať rozporuplné pocity, spojené s nepredvídateľnosťou pôvodu, ako aj ďalšieho vývoja udalostí, zachytených na plátne. Realisticky zobrazované nerealistické výjavy, kombinujúce bizarné prostredia i situácie, majú silný naratívny a interpretačný potenciál. Výrazný autorský rukopis odlišuje autora od nastavených pretrvávajúcich trendov mladej súčasnej slovenskej maľby, identifikovateľných najmä na základe pedagogického vedenia toho ktorého ateliéru v časoch štúdia mladých maliarov. Durkaj, ktorý svoje maľby označuje za „realisticko-schematické“, sa z takto naznačených kategórií vymyká a zatiaľ vytrvalo pokračuje v sebou nastavenej maliarskej rétorike. V rámci svojho jazyka je kritický k optike dnešnej spoločnosti, v ktorej honba po mamone zaujala popredné miesto hodnotových rebríčkov jednotlivcov. Zároveň je jeho zámerom spochybňovať zaužívaný pohľad na skutočnosť.

 ▼

Slavomír Durkaj’s paintings are a combination of the themes of the absurd, surrealism, darkness and also – in contrast to these – dehumanisation and indifference. The resulting impression can leave the viewer with contradictory feelings associated with the unpredictability of origin and how the events depicted on the canvas will continue to unfold. Realistically depicted unrealistic scenes combining bizarre environments and situations have a strong interpretative and narrative potential. The distinctive brushwork sets the artist apart from the established trends of young contemporary Slovak painting, which can primarily be identified based on the instructors of the studios where the young painters studied. Durkaj, who calls his painting “realisticschematic“, eludes categorisation and for now continues with his self-defined artistic rhetoric. In his language he criticises the views of contemporary society, in which the race for riches has become people’s most important value. At the same time his aim is to question common views of reality.

STARTPOINT: PRIZE FOR EMERGING ARTISTS 2012
CENTRE FOR CONTEMPORARY ART DOX, PRAGUE, 7. 9. -  8. 10. 2012
Text: Lucia Gavulová.